VIDEO S legendou Jozefom Adamcom sa rozlúčili tisícky ľudí

Popri rodine, priateľoch a známych z futbalových kruhov sa s Jozefom Adamcom prišli v piatok na Štadión Antona Malatinského v Trnave naposledy rozlúčiť aj zhruba štyri tisícky jeho fanúšikov a obdivovateľov.

Pri rakve s telesnými pozostatkami legendárneho útočníka a držiteľa piatich majstrovských titulov Spartaka Trnava, ktorý zomrel 24. decembra predpoludním v trnavskej nemocnici vo veku 76 rokov, sa v hojnom počte pristavovali smútoční hostia s kvetinovými darmi.

Nechýbali medzi nimi prezident Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Ján Kováčik, donedávna dlhoročný akcionár Spartaka a Adamcov blízky priateľ Vladimír Poór, bývalý prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič, expremiér Robert Fico či primátor Trnavy Peter Bročka.

Na poslednej rozlúčke s druhým najlepším slovenským futbalistom storočia zazneli smútočné prejavy riaditeľa trnavského klubu Mareka Ondrejku, šéfa slovenského futbalu a na záver Adamcovej dcéry Jany.

"Jozef Adamec sa stal žijúcou legendou a symbolom futbalového umenia spojeného s vlastenectvom a láskou k svojmu rodisku. Jeho výsledkom boli nezabudnuteľné góly, skvelé výkony na ihrisku a po skončení hráčskej aj dlhoročná trénerská kariéra, ktorej vrchol bol na reprezentačnej lavičke svojej krajiny. Jozef Adamec miloval futbal a miloval život.

Bolo pre mňa cťou, že som v jeho spoločnosti mohol stráviť veľa chvíľ pri stretnutiach futbalových internacionálov, keď rozdával radosť na ihriskách a štadiónoch po celom Slovensku. Bol som jeho obdivovateľ i priateľ. Naposledy sme sa videli 11. decembra, keď sme ho boli s Lacom Petrášom pozrieť v nemocnici. Bola to emocionálna a súčasne chlapská rozlúčka. Nikdy na ňu nezabudnem. Jozef Adamec zostane navždy v našich srdciach. Česť jeho pamiatke," znel úryvok z príhovoru prezidenta SFZ, ktorý za Jána Kováčika prečítal generálny sekretár Jozef Kliment.

Po obľúbených skladbách Jednoho dne se vrátiš od Věry Špinarovej, Volám ťa láska od Karola Duchoňa a Ave Maria od Lucie Bílej nasledoval cirkevný obrad, ktorý celebroval rímskokatolícky arcibiskup Trnavskej arcidiecézy Mons. Ján Orosch. Na záver zaznela skladba Il Silenzio, počas ktorej fanúšikovia "andelov" predviedli veľkolepú choreografiu a zapálili bengálske ohne. Na tribúne tiež vyvesili špeciálny transparent s nápisom "Legendy sú večné! Jozef 'Hatrlo' Adamec", venovaný ich obľúbenej trnavskej "desine".

Rakva s Jozefom Adamcom následne za sprievodu súčasných i bývalých futbalistov a hostí opustila trnavský štadión. Pietnu scénu dotvorila veľká fotografia zosnulej legendy, dres s číslom 10, mládežnícki hráči Spartaka s vlajkami a dokrútky na veľkoplošných obrazovkách.

Adamec debutoval v najvyššej československej súťaži pod vedením trénera Antona Malatinského ako 17-ročný v marci 1959. Postupne si zoradil do vitríny sedem majstrovských titulov. Dvakrát sa tešil z celkového triumfu počas základnej vojenskej služby v Dukle Praha, päť prvenstiev dosiahol v Spartaku Trnava. Pochváliť sa mohol aj rovnakým počtom ocenení v desiatke najlepších futbalistov ČSSR (3. miesto 1968, 1969). Zisk Čs. pohára si so spoluhráčmi vychutnal v štyroch prípadoch (1961 v Dukle, 1967, 1971, 1975 v Spartaku).

V bývalom federálnom štáte Čechov a Slovákov si prvenstvo v súťaži ligových kanonierov o Pohár denníka Práca vystrieľal štyrikrát (1967, 1968, 1970 a 1971). Celkovo skóroval v lige 170-krát (Spartak 138, Dukla 17, Slovan 15). Brankárov súpera väčšinou prekonával nebezpečnou ľavačkou, ktorú si vytrénoval ešte v detstve, keď s pravou nohou dlhší čas "premaródil". V jednom pamätnom majstrovskom súboji s Třincom strelil v drese bratislavského Slovana dokonca šesť gólov z ôsmich.

Nastúpil v 44 medzištátnych stretnutiach (1960 – 1974, 14 gólov), ale o ešte lepšiu osobnú štatistiku ho pripravili občasné disciplinárne priestupky. V pamätnom meraní síl s Brazíliou (23. júna 1968, 3:2) na bratislavskom Tehelnom poli pred beznádejne zaplneným 60-tisícovým hľadiskom dosiahol hetrik do siete brazílskeho brankára Félixa. "Hatrlo" štartoval dvakrát aj na majstrovstvách sveta, z Čile 1962 sa vrátil ako vicemajster sveta, z Mexika 1970 so sklamaním.

Absolvent FTVŠ pokračoval plynule po skončení aktívnej kariéry ako tréner. Druhý najlepší slovenský futbalista storočia po Jánovi Popluhárovi to dotiahol okrem klubovej úrovne do slovenskej reprezentácie, s ktorou však nepostúpil na záverečný turnaj.